Hrad Bystrica
História regiónu Horné Považie je úzko spätá s hradom Bystrica. Na pravom brehu Váhu, asi 3 kilometre severne od Považskej Bystrice, sa v nadmorskej výške 497 metrov na vápencovom brale týči Považský hrad, nazývaný tiež Bystrický hrad, či hrad Bystrica. Hrad bol postavený v 13. storočí po tatárskom vpáde do Uhorska a zastával funkciu kráľovského hradu. Pre jeho strategickú polohu bol súčasťou pevnostného systému stredného Považia. Začiatkom 14. storočia sa hradu zmocnil Matúš Čák Trenčiansky, za ktorého vlády v roku 1316 bola zaznamenaná aj prvá písomná zmienka o hrade. Spomedzi ďalších majiteľov sa najvýraznejšie zapísali do dejín hradu lúpežní rytieri – bratia Rafael a Ján Podmanickí, ktorí dosiahli vrchol moci v roku 1540, keď sa pod ich vedením stala nezávislá celá severná časť Trenčianskej stolice (obsadili hrady od Nového mesta cez Košecu, Lednicu, Hričov až po Budatín). Od druhej polovice 16. storočia hrad patril rodine Balassovcov, ktorí vykonali prestavbu a opravy, no nakoniec hrad opustili. Koniec slávy nastal v roku 1698, keď ho cisárske vojsko sčasti zbúralo a zapálilo z obavy pred osídlením povstalcami. Od roku 1714 hrad vlastnili Sapáriovci, ktorí ho tiež nevyužívali, preto postupne chátral.


Mimoriadne cenným svedectvom vnútorného života mestečka je listina nazvaná „Articuli Podmanickyani“ z 2. januára 1506, ktorou Ján Podmanický ustanovuje v 30 článkoch obecný štatút mesta Bystrica. Okrem iného sa v nej spomínajú cechy: mäsiarsky, tkáčsky, čižmársky a existencia „ľudovej“ školy. Považská Bystrica bola spolu s Varínom jediným mestom na Slovensku, kde sa ako výlučný jazyk cechových majstrov používala slovenčina. V roku 1571 kráľ Maximilián dodáva k dvom sviatkom jarmočným ešte dva jarmoky na Troch kráľov a na sv. Trojicu. V 1656 panovník Ferdinand III. udeľuje mestu ďalšie výsady, a to potvrdením jarmokov v pondelok po Kvetnej nedeli a na sv. Vavrinca. Na žiadosť občanov zemepáni ešte potvrdili staré právo výčapu v časoch jarmoku a povolili postavenie jednej píly na vyšnom mlyne. V roku 1716 sa začína sústavné zaznamenávanie obecných záležitostí tzv. Protocolum privilegiati oppidi vagh Besterze. Zo záznamov sa dozvedáme, že hlavou mesta bol richtár, volený podľa zvyku na sv. Juraja, právne záležitosti vybavoval volený notár, majetok mesta spravoval obecný hospodár – gazda. Mesto ďalej zamestnávalo hájnikov, pastierov a hlásnika.19. storočie môžeme z pohľadu mesta nazvať storočím pohrôm. Mestečko stíhali povodne, požiare a epidémie. Z dobových dokumentov sa môžeme napríklad dočítať, že:
„od 23. do 26. augusta 1813 štyri dni ustavične pršalo, čo zapríčinilo rozvodnenie Váhu. Voda dole prúdom strhávala brvná, stromy, celé domy, ľudí a dobytok. Škody predstavovali miliónové sumy, v Považskej Bystrici zahynulo viac ako sto ľudí.“
„6.augusta 1831 cholera skosila prvé obete medzi obyvateľmi mesta a utíšila sa až 14. septembra 1831. Celkom zahynulo 135 ľudí.“
“ V roku 1832 zhorela jedna časť, v roku 1834 druhá časť mesta. „
„15. februára 1858 o 8.hodine večer bolo silné zemetrasenie v okolí Bystrického hradu, kedy sa zrútila i veža hradnej väznice.“
Zákon z roku 1886 zlikvidoval všetky výsadné rozdiely medzi obcami, Považská Bystrica ako poddanské mestečko stratila v zmysle zákona svoje postavenie a stala sa malou obcou, avšak len do 1. marca 1914. Župná kongregácia v Trenčíne ju povýšila na veľkú obec. Rozvoj spoločenského života nastal až po roku 1918. Vznikali rôzne spolky, školy, menšie podniky. Veľkým prínosom pre mesto bolo preloženie výroby bratislavskej muničnej továrne firmy Roth. Základný kameň výstavby nového závodu bol položený 7. júla 1929. Nové pracovné príležitosti a vzrastajúci počet obyvateľov súvisel aj s výstavbou bytov, kultúrnych, sociálnych a športových zariadení. Počas druhej svetovej vojny dosiahol rozvoj Považskej Bystrice taký stupeň, že sa obec rozhodla požiadať o priznanie charakteru mesta, ktoré mu bolo Zborom povereníkov na zasadnutí 25. júna 1946 priznané. V roku 1948 sa Považská Bystrica stala okresným mestom.
Úplná prestavba starého mesta na nové, ktorá sa uskutočnila v 70. a 80. rokoch, zmenila jeho ráz. Postavili sa nové sídliská, pribudli rôzne hotelové a reštauračné zariadenia, zrekonštruovali sa mestské komunikácie a parkoviská.
Kalvária
Kalvária postavená na vŕšku zvanom Háj je významnou historickou pamiatkou mesta Považská Bystrica. Keďže väčšina archívnych dokumentov je dnes stratená alebo odcudzená, môžeme dejiny Kalvárie spoznať len útržkovito. Základným prameňom pamiatky bola kniha Protocolon privilegiati oppidi Vágh-Beszterce fieri curvit anno 1716, ktorá zaznamenávala udalosti z histórie Považskej Bystrice až do 70. rokov 19. storočia. Iniciatívu pri výstavbe kalvárie prevzalo mesto a jeho poprední mešťania. Počas prvej etapy výstavby bola postavená Kaplnka sv. Márie Magdalény a súsošie Ukrižovania. V druhej etape boli postavené kaplnky jednotlivých zastavení. V roku 2014 mesto začalo rekonštrukčné práce, v rámci ktorých došlo k obnove kaplnky sv. Márie Magdalény, zrealizovala sa obnova jednotlivých zastavení krížovej cesty a pribudli aj nové chodníky a zeleň tak, aby kalvária mohla slúžiť svojmu pôvodnému účelu.

Múzeá v meste Považská Bystrica
Múzeum v Hornom Moštenci vzniklo v roku 2011 potom, ako sa občania mestskej časti v snahe zachovať kúsok histórie rozhodli zachrániť chátrajúcu drevenicu z roku 1932. Do múzea sa postupne podarilo zozbierať množstvo starých fotografií, listín a vyše 200 exponátov, ktoré návštevníkom približujú históriu, tradície a zvyky predkov tejto mestskej časti. Múzeum sa skladá z troch častí – kuchyne, izby a miestnosti s hospodárskym náradím. Zúčastniť sa môžeme nielen prehliadky múzea s odborným výkladom, ale aj na aktivitách, ktoré sa tu pravidelne konajú, napr. driapačky, fašiangy, starodávna vianočná večera, pletenie korbáčov či maľovanie kraslíc.

Súkromné múzeum nadšenca Ladislava Janecha v Považskej Teplej pozostáva z piatich miestností zobrazujúcich exponáty, ktoré zbiera od roku 1988. V múzeu sa nám naskytne pohľad na archeologické nálezy, minerály, mince a rôzne platidlá od doby starého Ríma až po súčasnosť, ale aj výrobky starých remesiel, rozličné nástroje, s ktorými sa pracovalo i dorábalo živobytie, časti odevov a podobne.

Obec Nimnica
Na území dnešnej obce Nimnice bolo sídlisko z doby laténskej a púchovskej kultúry z doby rímskej. Obec sa spomína v roku 1408 ako Nywnycze, v roku 1469 ako Newnicze, v roku 1598 ako Nywnicza, v roku 1773 ako Okrut Nemnica. Patrila panstvu Lednica, časť zemanom. V roku 1598 mala 39 domov, v roku 1720 mala 15 daňovníkov, v roku 1784 mala 54 domov, 64 rodín a 306 obyvateľov, v roku 1828 mala 31 domov a 369 obyvateľov. Významnou udalosťou pre obec bola výstavba Priehrady mládeže, dnes Nosice, ktorá začala v roku 1949 a dokončená bola v roku 1957. Počas výstavby vodnej nádrže bol pri vrtoch objavený zvláštny prameň, ktorého voda bola slaná a šumela. Z tohto dôvodu sa začalo s výstavbou kúpeľov, ktorý boli dobudované v roku 1959. Kúpele sa postupne rozrastali až do dnešnej podoby.

Vodná nádrž Nosice, v pozadí kúpele Nimnica
Obec Papradno
Prvá písomná zmienka o Papradne pochádza z roku 1525, avšak v jeho údolí žili ľudia už v neskorej dobe kamennej, čoho dôkazom sú nálezy úlomkov brúsenej sekery. Väčšie osídľovanie prevažne valašskou kolonizáciou však prišlo až v 14. – 16. storočí, keď bolo Papradno súčasťou feudálneho panstva Bytča. V 15. storočí sa obec – vtedy ako chotár- odčlenila od pôvodného chotára Veľká Jasenica. Symbolom tohto osídľovania je zachovaný odtlačok z roku 1757 – erb so znakom stojaceho barana na pažiti, ktorý richtári používali ešte mnoho rokov. V roku 1619 postavili v obci kamenný mlyn a tesne potom valchovňu na spracovanie vlneného textilu. V 19, storočí sa tu využívala miestna pálenica a podľa niektorých zdrojov tu stála aj grófska továrnička na výrobu papiera.


Obec Horná Mariková
Osídlenie územia obce siaha až do skutočne dávnych čias o čom svedčí nález kamennej sekery v osade Stolečné, ako i ďalšie nálezy keramiky, zbroje, náradia i starých šperkov. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1231. Do roku 1954 existovala len obec s názvom Mariková, v uvedenom roku došlo k administratívnemu rozdeleniu obce na Dolnú a Hornú Marikovú. Pôvodní obyvatelia boli ovplyvnený valašskou kolonizáciou, okrem špeciálnych výsad a práv mali aj svojho vojvodu, ktorý tu istý čas sídlil. Valasi neskôr prešli na usadlejší spôsob života. Zaoberali sa poľnohospodárstvom, hlavne chovom dobytka a ovčiarstvom, ťažbou, predajom a spracovaním dreva. Z časti sa zachovalo aj rázovité marikovské nárečie. Podmienky na život boli v obci veľmi ťažké, vyžadovali si od obyvateľstva veľkú dávku odolnosti, vytrvalosti a vynaliezavosti. V prvých rokoch po vzniku 1. ČSR odchádzali mnohí obyvatelia do cudziny, pričom cieľové krajiny boli hlavne Amerika, Francúzsko a Česko. V súčasnosti sa mení charakter obce na turisticko-rekreačno-oddychovú oblasť. V obci je trvalo obývaných len 240 domov, viac ako 540 stavieb dnes slúži ako chaty, chalupy a penzióny.


Obec Vrchteplá
Prvá známa písomná zmienka o obci pochádza z roku 1351. Je to listina, ktorou nariadil kráľ Ľudovít I. nitrianskej kapitule, aby uviedla Mikuláša, syna Adriana z Podmanína, a Pavla, syna Tanaka z Teplej, do držby lesného majetku zvaného Lúčka. V 15. a 16. storočí menila obec svoj názov niekoľkokrát: od pôvodného Werch cez Toppla až po Wrchtepla v roku 1598, keď v obci stálo iba 18 domov. Novodobá história obce je spätá s udalosťami SNP, počas ktorého prebiehali, v blízkosti obce, ťažké boje medzi partizánmi a Nemcami.


Obec Záskalie
Chonkakwmegye – takto odlišne sa nazývalo Záskalie podľa písomných dokumentov z roku 1379. Spočiatku obec patrila predovšetkým rovnocennému rodu Záskalských, Zamarovských, Klobušických a Podmanických, neskôr ju už – podobne ako okolité obce – prebralo panstvo dnešnej Považskej Bystrice. Obyvatelia Záskalia sa v minulosti venovali prevažne roľníctvu, drevorubačstvu či furmančeniu.

Obec Pružina
Územie obce bolo osídlené už v 9. storočí. V blízkej lokalite Mesciská sa dnes rozprestierajú pozostatky hradiska, niekdajšieho významného lokálneho centra predkov obce. Prvá písomná zmienka o Pružine pochádza z roku 1272, keď obec patrila panstvu Košeca. V 13. storočí prešla do vlastníctva zemianskych rodín Pružinských a Lieskovských. Pružina predstavovala typickú horskú dedinku, v ktorej sa obyvatelia živili predovšetkým chovom oviec a dobytka, poľnohospodárstvom a ťažbou dreva. Jej históriu dotvárajú kultúrne či historické pamiatky a významné osobnosti, ktoré tu pôsobili.

Obec Plevník – Drienové
Až do roku 1952 existoval Plevník – Drienové ako dve obce: Plevník, ktorý sa v historických dokumentoch prvýkrát spomína v roku 1354, a Drienové, mladšie o vyše 100 rokov. Obe poddanské obce patrili do Považskobystrického panstva, ktorému dominoval Považský hrad. Život v Plevníku sa zameriaval prevažne na poľnohospodárstvo. Pôsobil tu dokonca aj sladovník, vďaka ktorému získala obec právo variť pivo. Plevník v 16. storočí zaznamenal rýchly rozvoj – kým v roku 1564 tu stálo 8 poddanských domov a 2 domy libertínov oslobodených od poddanských povinností, do roku 1598 sa počet domov rozrástol až na 27. Naproti tomu obec Drienové mala postupom času viac slobodných obyvateľov ako poddaných, ktorí sa zameriavali na remeslá. Od 15. storočia sa rozvíjala najmä vďaka svojej ideálnej polohe. Cesta pozdĺž Váhu, smerujúca na Moravu, do Poľska a do Uhorska, bola známa aj ako obchodná či vojenská.


